Ružové zore, tam v diaľke.
Tak až príliš naivne ružové,
snaží sa presvedčiť o opaku,
že svet nie je len straty, bolesť, zmätok,
ponúka ti kúsok ružovej,
kúsok detskej naivity
ako vtedy ako malý drobec,
keď svet bol gombička
a problémy neboli až tak veľké,
aby sa nedalo pred nimi ujsť,
schovať sa pod perinu,
zobrať plyšového macka,
toho tak statočného, keď vzal meč
a pobil sa s tvojimi boliestkami
jak so zlým osemhlavým drakom.
Ružová už dávno nie je in,
ľudia ťa s ňou vypískajú,
nie, nesmieš, príliš sladké,
sivá je lepšia, tá maska,
úsmev, plač, smútok, láska,
rovnaký kód.
„Je to jen chemie.“
Ako v trinástich, Blue, Bezdeda, Spears.
Len čierna, biela a možno červená.
Nie, vašu sivú rovnošatu nechcem, nebudem.
„Nikto nezachytí tvoje laná, keď sa rútiš zo strmých skál.“
Sladký cukrík v ústach so slanými slzami, trpkými slovami.
Bláznivé sny o bláznivých ľuďoch,
o neskutočných láskach,
páskach na ústach.
Pes bežiaci za končekom svojho chvosta,
naháňajúc len prianie.
Nechápem, prečo sa v myšlienkach, snoch naháňam za niečím, čo (už) nie je (nebolo a asi ani nebude). Či sa sa len snažím chytiť hnev na moju naivitu, chyby a spáliť ho. Je to ako písať príbeh na druhú stranu polopriesvitného listu opraveného diktátu s chybami.
Výčitky, bolesť, bezmocnosť, hnev...so zviazanými rukami ani superman nie je sám sebou. Keď sa človeku v očiach odráža chuť utiecť a nevidieť s ľútosťou a tak len bezmocne stojí, neschopný si ani jedno priznať.
A bozky miešané s výčitkami a pichľavým pohľadom...
Na čiernej najlepšie vidno bielu. Na bielej čiernu. Aj červené kvapky krvi...
05.02.2012 15:30
Ružové
Diskusia k článku [7]
Hlasovanie k článku
O autorovi
denebola
Som aká som...padnutá z jahody :)
Moji priatelia
Moje kategórie
Archív autora
Najčítanejšie na blogu
